Bola raz jedna trojdňovka …

Tak a je to tu! Tešil som sa ako malé jojo. Veď na putovnej trojdňovke som nebol už ani nepamätám. Bol piatok 14. mája 15:20. Na stanicu nás prišlo poskromne. Do vlaku sme nastúpili v zostave Černoško, Andra, Ľuba, Lucia, Jajo, Pajo, Kubo Tomáš a ja. Odtragáčikovali sme sa až do Nového Mesta a odtiaľ busom na Lúky. Keďže bus zastavil hneď vedľa krčmy, nemohli sme si odpustiť úvodnú kofolu. Potom sme už zobrali batohy na plecia a vydali sa smerom na Tematín. Počasie nám prialo, okolie bolo úžasne zelené a asi pod dvoch hodinkách sme už boli hore na hrade. Celý sme ho pochodili, pofotili a počkali sme si aj na západ slnka. Na noc sme sa zložili na lúčke pod hradbami a keďže vietor fúkal ako besný, celý večer sme sa ohrievali pri ohni a postupne zaliezali do spacákov.

Ráno nás slniečko vyhnalo zo spacákov, tak sme sa pomaly najedli, zbalili a okolo pol jedenástej vydali smerom na Bezovec. Počasie vychádzalo perfektne, slniečko pálilo a tak sme, s krátkou zastávkou v chate na Vinei, už na pravé poludnie stáli (respektíve vyvaľovali sa na tráve) na Bezovci. Odtiaľ sme to neúmyselne zobrali skratkou cez menšiu džungľu, s ktorej sa nám však podarilo po chvíľke vymotať. Potom sme už šlapali smerom na Prieľačinu. Pomaly ale isto nám dochádzali zásoby vody, hlad sa ozýval stále silnejšie a preto sme pred sme sa v miestach kde mala byť podľa mapy studnička zložili na obed. Zo studničky síce nebolo nič, ale Černoško od okoloidúcich cyklistov perfektne zistila, že jedna je aj o kúsok vyššie. Tak sme si dopriali obed a potom už len sa krátkym zastavením pri studničke vyšli na Prieľačinu. Stadiaľ do bol už len kúsok na Panskú Javorinu, najvyšší bod nášho putovania, kde nám Lucia porozdávala vysokohorské prémie v podobe krowiek. Už od obeda sa pomaly zaťahovalo a vyzeralo to, že dažďu sa už nevyhneme. Tak sa aj stalo a a Panskej Javorine začalo trošku pršať. Povyťahovali sme pončá a inú háveď a vydali sa po modrej smerom nadol. Asi po hodinke nám už Tomáš oznamoval, že objavili senník a tak to začínalo vyzerať, že možno aj nezmokneme. V senníku síce nebolo seno, ale za to v ňom bolo požehnane srnčích bobkov. Podlaha tvorená nariedko naukladanými guľatinami sľubovala poriadnu masáž, ale zhodli sme sa, že je to predsa len lepšie ako spať vonku. Na spodok senníka sme teda nahádzali celty, nejaké sme ponaťahovali aj zboku aby na nás nefúkalo. Zvyšok večera sme venovali opekaniu, vareniu a samozrejme papkaniu.

Pršalo prakticky celú noc a vietor z boku nám spôsoboval spestrenie formou zvlhčovania našich spacáčikov. Nebolo to však nič kritické, a nebránilo nám to do desiatej vylihovať na našich fakírskych lôžkach. Ráno nám Tomino ešte v rámci rozcvičky zbehol ku studničke po vodu a okolo jedenástej sme vypadli smerom k budúcemu táborisku. Za hodinku sme tam už aj boli. Ťažko povedať, či je to jedna obrovsky dlhá lúka, alebo niekoľko menších nepatrne oddelených. Každopádne však miesta bude na tábore dostatok. Potok je hneď veľa lúky, na ktorej závere stojí perfektný strom, ktorý by som vám odporúčal použiť namiesto stožiaru. Veď čo môže byť krajšie ako sa každé ráno liapať na strom s vlajkou v zuboch za spevu skautskej hymny. Z táboriska sme zašli za ujom horárom, ktorý sa správal veľmi milo a ochotne. Keďže sme boli riadne hladní, tak sme neodolali grilovaným pstruhom, ktoré pán horár chovali. Poniektorí sa rozhodli doniesť nejakú tú rybu aj domov, avšak sme si ich museli sami nachytať, čo bolo opäť zdrojom riadnej zábavy. Veď si len skúste predstaviť Tomáša ako po brehu rybníka naháňa zúrivo sa metúceho a poskakujúceho pstruha. Môžem vám povedať, že už teraz vám ten tábor poriadne závidím. Od horára už nasledoval iba pochod do Nemečiek, kde sme celú trojdňovku zapili kofolou a použitím kombinácie bus-vlak, sa cez Topoľčany odviezli domov. Howgh!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *