Poklad predkov, alebo naša oddielová trojdňovka.

(„Poklady vzácne bývajú pochované nočnou tmou, statočné srdce vykročí k svetlu s odvahou“)

Všetko sa to začalo v jeden krásny slnečný piatok o 13:00, keď sme sa zišli na zástavke električiek na Kapucínskej. Keď som tam prišiel, tak ku podivu tam už boli všetci a po chvíli prišiel aj Šatka, s ktorým sme sa mali stretnúť až v Rači. A tak v plnom počte sme hneď mohli nasadnúť na elinu smer Rača. Cestovanie elinou ubiehalo rýchlo a ani som si nestihol vypočuť celý týždenný súhrn vyvolených v podaní chalanov a už sme aj vystupovali. Rýchlo sme prebehli cez mesto a na začiatku lesa sa to skutočne začalo. Po krátkom uvítaní a zopár úvodných slovkách oficiálne začala naša oddielová trojdňovka, ala „Nájdi poklad dávnych predkov“. Keďže sme sa ocitli na dlhej ceste divokým západom cez Zlaté údolie, v tej dobe ešte nemal skoro nikto hodinky a nieto ešte mobil a tak to každý ochotne a s radosťou odovzdal šerifovi. Cesta na Biely kríž ubiehala veľmi, veľmi pomaly. A tu som si aj doslova overil, že batoh môže byť niekedy po ceste čím ďalej tým ťažší a to potom, ako mi na ňom pribudol jeden ťažký starý vojenský spacák, dve karimatky a jeden malý batoh s jedlom. A tu už končila každá sranda, lebo keď som išiel z domu, tak môj batoh vážil už 27 kg. No na Biely kríž sme sa nakoniec úspešne dopravili, aj keď Šatka s nami túto cestu už asi nikdy neabsolvuje. Na Bielom sme si dali ešte keksík a kúsok oddychu a potom už len dole kopcom po červenej značke až sme zbehli na križovatku s modrou a odtiaľ to bol už len kúsok cez les a už bolo vidieť v diaľke medzi stromami miesto, kde strávime našu oddielovú 3-D. Po príchode na chatu nás Šatka uvítal a povedal nám niekoľko základných trampských pravidiel, bo sme sa nachádzali v búde trampskej osady Geezis, čo po indiánsky znamená slnko. Potom sme išli nanosiť drevo na kúrenie, vybaliť si veci a nachystať polievku na večeru. Keď už bolo všetko hotové, zahrali sme si mestečko palermo a hádaj na čo myslím, čo neskôr získalo celkom obľubu a tak každú voľnú chvíľu sme vypĺňali myslením a hádaním. Z dnešného dňa sme boli všetci dosť unavený a tak sme už dlho hore ani nevydržali. Rýchlo sme si išli umyť zuby a potom behom do spacákov. V spacákoch sme sa ešte chvíľu rozprávali a potom sme už všetci pospali jak dudky. Kľudná noc však trvala len do asi druhej hodiny ráno, kedy prišli starý osadníci a zvyšok noci už len spievali, spievali a spievali. No nad ránom to pomaly utíchlo a tak sme si aspoň chvíľu zdriemli. Na druhý deň, teda v sobotu po raňajkách chalani s Piďom vyčistili a nachystali ohnisko a ja s Peťom som išiel čakať Sváka dole k altánku. No keď dlhšiu dobu nechodil, pobrali sme sa pomaly späť a po ceste sme nechávali za sebou pochodové značky, keby náhodou ešte prišiel. Po našom návrate začalo prvé pátranie po poklade, to spočívalo v nájdení miestneho starého obyvateľa, ktorý nám mal povedať ako sa dostaneme k pokladu. No keďže žil už dlho v horách sám, nemal rád iných ľudí a nebolo ľahké ho nájsť a už vôbec nie z neho niečo dostať. No nakoniec sa nám to aj vďaka gumkostrelom podarilo a prezradil nám kde je ukrytá indícia. A tak sa všetci naši „lovci pokladu“ rozbehli ako im len nohy stačili dole k altánku, kde našli správu: „Poklady vzácne bývajú pochované nočnou tmou…“a to znamenalo, že majú len prvú časť správy takže hľadanie ešte nekončí. Po ceste späť sme plnili rôzne vedomostné ale aj praktické úlohy a ešte sa hrala aj hra medveď, alebo bomba. A tak keď niekto išiel náhodou cez les a v diaľke počul zvolanie medveď a potom už len videl ako všetci lezú po stromoch asi nechápal. No ako tak čas bežal, ozvali sa aj naše biologické hodiny a tak sme sa pobrali krížom cez les naspäť na chatu a už sme sa tešili na dobrý obed. Na obed sme si poopekali špekáčky a trochu sa pozohrievali pri ohníku. Po obede sme išli s Piďom vyčistiť studničku od starého napadaného lístia, ktorá bola kúsok za chatou. A keď už bolo všetko hotové, vydali sme sa znova na cestu za pokladom. Tento krát nás nohy doviedli do mestečka, kde práve prebiehali kovbojské súboje, ktorých sme sa zúčastnili aj mi. Tu sa ukázalo, kto je najlepší gumkostrelník a kto je len stará vyťahaná guma. Keď už bolo po všetkom , tak sme sa pobrali ďalej až sme sa dostali k údoliu hustých hmiel, za ktorým mala byť ukrytá ďalšia indícia.
A tak si všetci zaviazali oči šatkou a opatrne sa vydali neistým krokom za klopkaním v diaľke, ktoré nás doviedlo až k druhej indícii: „… statočné srdce vykročí k svetlu s odvahou.“ Po spojení obidvoch správ a krátkej diskusii o tom čo to vlastne znamená nasledovala ešte malá akčná gumkostrelka všetci na všetkých, v ktorej sa znovu ukázalo kto je „Pán kovboj“. No v zápale hry sme si ani neuvedomili aká je už riadna tma a rýchlo sme sa pobrali naspäť na chatu, kde sme si nachystali v sprievode hry hádaj na čo myslím dobrú večeru v podobe cestovín s kakaom. Po večeri, kým sme ešte vládali, tak sme si išli zahrať von schovávačku. No nehrali sme dlho, lebo po celom dni sme boli všetci dosť unavený. A tak po niekoľkých kolách sme už boli všetci naspäť v chate a pomaly sme sa ukladali spať. Až kým nás osadníci čo boli von nedošli zavolať, že v diaľke uvideli nejaké svetlo. A tak sme sa všetci rýchlo rozutekali za svetlom až na Vajcoša, ktorý už stihol zaspať a nikto ho v tom zhone nezobudil. Po kratšom prenasledovaní svetlo zastalo. Po chvíli sme už stali pri petrolejke, pod ktorou bol náš poklad. Poklad tak vzácny, že jeho cenu dodnes nikto nedokázal vyčísliť. Dali sme dole lampu a v ruke sme držali jednu z najcennejších veci čo máme, kroniku 17. oddielu skautov. Kniha, ktorá v sebe nesie kus histórie nášho oddielu. Kniha ktorá je tu od čias, kedy sa nám o skautingu ani nesnívalo. V nej nájdeme odpovede na všetky otázky ako: Kto založil náš oddiel? Kedy to vlastne bolo? Kto to bol Ulukitkan, Teoretik alebo Myši chvostík či dokonca Akela? Dnes títo ľudia s nami už niesu, ale ich odkaz je zapísaný v kronike, tak isto ako v nej o 10 rokov môže byť aj náš odkaz pre našich budúcich členov. Po rýchlom prelistovaní sme sa vrátili naspäť na chatu a v spacákoch sme si ešte čítali staré zápisy a pozerali staré fotky. No po celom dni sme už boli tak unavený, že hneď ako sme skončili, tak sme všetci pospali.
Nedeľa ráno bola už pre väčšinu trojdňoviek typická, rýchlo raňajky, pobaliť veci, upratať chatu a ešte popomáhať čo je treba. V našom prípade to bolo nachystať aspoň trochu dreva s toho čo sme za ten víkend popálili a potom nás už len čakala cesta cez Biely kríž až domov.
Nakoniec by som sa chcel ešte poďakovať všetkým osadníkom z trampskej osady Geezis a hlavne Šatke, že nás priviedol na také pekné miesto.
(Oddielovej 3-D sa zúčastnili: Peťo, Jakub, Opičiak, Vajcoš a ja)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *